Jdi na obsah Jdi na menu
 


Pavol Stanislav Pius

27. 10. 2007

ABY BÁSEŇ BOLA MODLITBOU

Rozhovor s Pavlom Stanislavom Piusom

Pavol S. Pius sa narodil 6. mája 1943 v Nemčiňanoch. Pôsobil ako herec v Divadle J. G. Tajovského, neskôr v Bábkovom divadle v Nitre a ako odborný pracovník záujmovo-umeleckej činnosti v Parku kultúry a oddychu v Nitre. Do sveta poézie vstúpil roku 1964 pod pseudonymom Pavol Stanislav. Debutoval básnickou zbierkou Okno do dvora. Cyklus jeho básní Túžba po domove zhudobnil Bartolomej Urbanec. Rok 1968 mu však pre jeho občianske postoje priniesol problémy - stratu zamestnania, diskrimináciu, štrnásť rokov nedobrovoľného mlčania. Roku 1990 bol rehabilitovaný a odvtedy sa usiluje znásobiť talent, ktorý dostal. Roku 1992 vydal básnickú zbierku Duša utajená v husličkách. A tvorí, píše, akoby si chcel vynahradiť tie dlhé roky mlčania, premýšľania, pokory, sebaovládania.

> Pavol, na čo si najradšej spomínaš zo svojho detstva?
S našou mamou a so starším bratom Miroslavom sme nemali na ružiach ustlané. Otec nás ponechal napospas osudu v ranom detstve, mal som vtedy tri roky. A hoci sme nepoznali prepych, spoznali sme ozajstné šťastie. Vychovávali nás starí rodičia, ktorí nás zahŕňali svojou priezračne čistou láskou. Nečítali nám síce rozprávky, no rozprávkovo s nami žili. Boli dobrosrdeční, ale aj prísni. U nich sme zažili výchovu láskou  a spravodlivosťou. Odmenu sme dostali len vtedy, ak sme niečo mimoriadne dobre vykonali. To pri výchove dnešným rodičom a ich deťom väčšinou chýba... Rád si spomínam na detstvo, ktoré som prežíval naozaj ako v rozprávke.

> Aké posolstvo chceš priniesť svojimi básňami dnešnému uponáhľanému a nepokojnému svetu?
Ak uvažujem o posolstve v básni a posolstve svojich básní, tak mi vychádza iba jedno, a to je to, čo čítame na portáloch kostolov: Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane! Aby sa tvorca pre každú generáciu stal poslom a jeho báseň posolstvom, treba mať pevný bod pod nohami. V mojom prípade je to postoj veriaceho kresťana, zakoreneného vidiečana, tradicionalistu, no nie dedinského dogmatika, skôr pokrokára, ktorý si nesie v sebe nemiznúce obrázky svojich starých rodičov, spoludedinčanov, rozkvitnuté lúky, polia plné budúceho chleba i nekonečne krásne zasneženú krajinu, svoje rodné Nemčiňany, Senicu a jej okolie, ktoré chcem sprítomniť v básni. Cez báseň sa usilujem odovzdávať posolstvo slova a viery ľuďom, ktorí o to stoja.

> Čo považuješ za najväčšie šťastie vo svojom živote?
Určite to, že sa mi dostalo toľko krásy a radosti v detstve, čo sa už síce nedá zopakovať, ale možno o tom snívať a niesť si to v sebe ako najvzácnejší dar. Dar vnútornej sily vo viere, ktorú som dostal cez matku od svojich starých rodičov a ktorá ma sprevádza dodnes.

> Prezradíš našim čitateľom svoje životné krédo?
Nikdy neupadať ani na tele, ani na duchu.
Prijímať poníženie ako dar pokory.
Nikdy nezaprieť v sebe vieru, v ktorej som bol pokrstený.
Nezaprieť to, kto som a odkiaľ prichádzam.
Byť láskavý k národu, z ktorého pochádzam, ale byť k nemu aj prísny.
A aby každá báseň, ktorá sa mi z Božej milosti dostáva, bola nielen pre mňa, ale aj pre toho, kto sa s ňou stretáva, tou najúprimnejšou modlitbou.

Pavol, ďakujem za rozhovor a želám ti, aby si talenty od Pána ešte mnohokrát znásobil.

Mária Ševčíková

PAVOL S. PIUS

PROSBA PO NOVOM ROKU

Ak sme to nedokázali v starom,
dokážme to v novom roku:
nehľadať smietku v cudzom,
ale ju priznať v svojom oku.

Dokážme múdro mlčať,
ak sa jazyky
pre nás a proti nám chystajú do útoku.
Vážiť si Slovo
vážnosťou rybárov
s nádejou hľadiacich na zátoku.

Byť k sebe bližší
počas celého roku,
mať pocit plnosti,
akoby po našom boku
stále stáli
Traja králi.